Geografická poloha

Geografická poloha
S problémom určenia polohy bodu v priestore sa od nepamäti zaoberajú ľudia mnohých profesií. Či už to boli lovci, stavitelia, námorníci, vojvodcovia. Z teoretického hľadiska sa touto problematikou zaoberali najmä fyzici, matematici ale i astrológovia, astronómovia, alchymisti. Všetci vychádzali zo základného predpokladu, určenia oporného bodu (jazero, strom, kameň, „severka“, slnko a pod.), ku ktorému vyjadrovali relatívnu polohu popisovaného objektu pomocou smeru a vzdialenosti (napr. dva dni od jazera v smere zapadajúceho slnka). Tento spôsob je dodnes požívaný s využitím polárnych súradníc (uhol, vzdialenosť). Teoretikom však takýto spôsob nevyhovoval a zaviedli tzv. súradnicové systémy, ktoré sa skladali z priamok (osí) pretínajúcich sa v počiatku – základnom bode. Poloha objektu je určená prienikom priamok rovnobežných s osami v určitej vzdialenosti (vzdialenosti skúmaného bodu od určitej osi sa hovorí súradnica). V prípade, že sú osi na seba kolmé, hovoríme o karteziánskych súradniciach. Určenie vzdialenosti, poprípade smeru v prvom alebo druhom prípade je v dnešnej dobe vyriešený medzinárodne uznávanými jednotkami SI (meter, stupeň, radián).
Je zrejmé, že povrch Zeme nie je rovina – povrch Zeme je nesúrodá plocha. Aby sme mohli vytvoriť jej model, je určená rovnomerná plocha – nulová hladina plochy. Táto plocha tvorí povrch telesa, ktoré nazývame geoid. Pri modelovaní je potrebné nahradiť skúmanú plochu (v tomto prípade geoid) plochou, ktorá je matematicky definovateľná. Pri skúmaní povrchu Zeme sa najčastejšie využíva referenčný elipsoid, zriedkavo guľová plocha*1. Poloha bodov na jej povrchu je určená pomocou súradníc v súradnej sústave. V nasledujúcom texte si presne určíme význam základných pojmov a opíšeme spôsoby zobrazenia zemského povrchu.